Kto tu vládne, ovláda naše Slovensko?
Už dlhšie ma prenasleduje myšlienka, prečo sa to naše krásne Slovensko nemôže spamätať? Prečo ho stále prenasledujú obdobia neistoty, chaosu, nemohúcnosti, nerozhodnosti, nezhôd, nedôvery, atď. Veď na Slovensku sme mali a máme veľa múdrych ľudí, sme sčítaní, máme všeobecný prehľad, poznáme nielen svoje skúsenosti, ale aj skúsenosti iných národov. Dokonca aj naši predkovia nám nechali krajinu v dobrom stave, s perspektívou rozvoja, napredovania, no hlavne spokojného života svojho národa. Prečo potom naši najšikovnejší mladí ľudia utekajú zo Slovenska, navracajú sa, naši šikovní majstri budujú iné krajiny, svojou prácou podporujú ich ekonomiku a naša chradne? Prečo o našich starších ľudí sa nemá kto postarať a naše opatrovateľky chodia opatrovať do zahraničia, atď., prečo? Asi preto, že: Najčastejším koníčkom Slovákov sú cestovanie a umenie… Cestovanie za prácou a umenie z toho vyžiť“! Pritom návodov ako by to mohlo u nás fungovať je viac ako dosť, stačilo by sa zamyslieť, stanoviť priority, smer vývoja, nájsť spoločnú cestu. Mohli by nám v tom pomôcť aj múdrosti slávnych.
Sokrates (469 -399 p.n.l.)
J o n á š Z á b o r s k ý (1812 – 1876) pred 200 rokmi
Pomaly je tomu už sto rokov, čo Jesenský napísal tieto básne …J a n k o J e s e n s k ý (1874 – 1945), V ý b e r z d i e l a, P r e d v o ľ b a m i
D e m o k r a t i c k é v o ľ b y
Mohol by som takto pokračovať ďalej, našlo by sa veľmi veľa poučných múdrostí, ktoré by pomohli sa zorientovať, no: Veľmi málo osoží zmena štátnikov, hesiel, mien a výmena systémov. Treba premeniť duše a srdcia všetkých ľudí – vladárov a ovládaných. (G. Papini). A tu bude pravdepodobne zakopané tajomstvo našej biedy. Za môjho detstva, štúdií, ba ešte aj do príchodu „normalizácie“, ako by sa bol život, aspoň sčasti, riadil zdravým gazdovským rozumom. Rozhodovala prospešnosť, zlepšovanie života, životných podmienok, životného prostredia. Pracovalo sa, zveľaďovalo a každý musel priložiť „ruku k dielu“. Aj ja narodil som sa, vyrastal a aj dodnes žijem na dedine. Už ako 5 ročný som musel chodiť s kravami, dokonca strážiť mladý hovädzí dobytok do lesov (varovačka), ktorý tam bol od konca mája do konca októbra. Cez prázdniny a dennodenne po vyučovaní, sme museli pomáhať rodičom na hospodárstve. Po vysokej škole, som pred a po základnej vojenskej službe, nastúpil na JRD. Tam som prežil asi najkrajšie pracovné roky môjho života. Aj napriek dochádzke (30km), lebo v našej dedine ešte družstvo nebolo založené. Nástupný plat som mal 1600 Kčs, mal som už aj rodinu, pracovali sme aj v soboty, primitívne podmienky, no pracovný kolektív, pracovné zanietenie, predovšetkým rýchle sa zlepšujúce pracovné podmienky, pracovné výsledky, veľmi rýchlo ťažkosti vymazali. Začínali sme v stiesnených podmienkach, na váhe a za 3 roky sa družstvo vynovilo na nepoznanie. Stihli sme vybudovať administratívnu budovu, zveľadiť družstevný dvor, obnoviť mechanizáciu, strojový park. Dobrá spolupráca medzi vedením družstva, správou, členskou základňou viedla k tomu, že moje podiely na hospodárení boli ohodnotené na 16000 Kčs, čo na tu dobu znamenali, zárodok bytu, auta.
Tie časy mi pripomínajú súčasnosť, len žiaľ z opačnej strany! Prečo? Lebo to bolo po príchode tankov, politici nevedeli, kde majú hlavu, ktorým smerom sa politický a nielen politický život poberie. Nemali čas sa nám miešať do roboty, diktovať, čo máme robiť i ako máme ich predstavy naplniť. Mali sme svoje plány, predpísane kontingenty, povinnosti k štátu, no hlavne k svojim členom, k sebe samým. Na družstve pracovali hlavne vlastní členovia JRD, ako na svojom a my ostatní sme sa zodpovedali im, správe družstva a členskej schôdzi. Ak by s nami neboli spokojní, tak tí by nás boli hnali. Žiaľ nič netrvá večne, po „hluchom“ období politikov prišla normalizácia. Znormalizovala všetko, čo sa znormalizovať dalo, „znormovala“ očakávané požiadavky a zreformovala poľnohospodárstvo zlučovaním JRD, jednoduchšie „skolschozňovaním“. Naše JRD zlúčili s okolitými družstvami k 1.11975, bez ladu a skladu, o nás bez nás, bez diskusie, jednoducho príkazom zhora. Stratila sa kontrola, evidencia, bez ktorých žiadny „izmus“ nemôže fungovať, ani existovať. „Politická „vrchuška“ riadila hospodárstva cez dispečing a bolo po zodpovednosti, po vlastných plánoch rozvoja, po vlastných predstavách, už nie JRD ale iba konkrétneho hospodárstva. Väčšina ľudí z vedenia JRD odišla, našla si iné zamestnanie. Zlúčené JRD pomaly a isto prestavalo byť sebestačné, hľadali sa iné možnosti zárobku, zriaďovali sa pridružené prevádzky, rástol tlak na horibilné, v mnohých prípadoch zbytočné, štátne dotácie. Aj ja som preto skončil v školstve. Aj tu to išlo zo začiatku na vysokej odbornej úrovni, hlavne na odborných učilištiach, pretože výborne fungoval vzťah, rodič – zmluvný podnik – učilište. Pomáhala tomu aj 9 ročná základná škola. Všetko sa začalo rúcať reformami školstva z roku 1976 a 1984. Učilištiam urobil problém aj vek končiacich žiakov učilišťa, pretože nemali ešte 18 rokov, preteoretizované učebné osnovy, hlavne však skrátenie a presunutie odborného výcviku do obdobia odborného rozvoja, keď už žiak v podstate ukončil učilište v júni a záverečné skúšky robil v decembri. Bolo to obdobie plné nepochopiteľných zvratov, nelogických rozhodnutí: Zlučovanie JRD, reforma školstva, v priemysle vytváranie VHJ … Do „nežnej“ sa časť tých zbytočných problémov podarilo eliminovať, no pravdepodobne to bola predzvesť „nežnej“. Ja akoby som bol cítil jej nevyhnutný príchod a rok pred jej príchodom som napísal obsiahly článok do Pravdy, Učiteľských novín aj Roľníckych novín. Snažil som sa upozorniť verejnosť na nevyhnutnosť zmien v poľnohospodárstve a školstve. Žiaľ článok sa nestretol v tejto dobe s pochopením a zodpovední redaktori ma skôr vyzývali k rozpracovaniu uznesení zjazdov ÚV KSČ. Pre mňa politika v tejto dobe, ako naivného človeka, bola prostriedkom riešenia spoločenských problémov, prostriedkom dorozumievania, výmeny názorov, hľadania riešení a v žiadnom prípade ma vtedy nenapadalo, že by politika mohla byť cieľom moci, diktatúry, anarchie. Podporila ma v tom redakcia Pravdy, ktorá aj napriek situácii, ktorá vtedy vládla, uverejnila podstatnú časť môjho článku o školstve. Horšie to už bolo s poľnohospodárstvom, kde redaktor odmietol uverejniť moje názory, svojim odmietnutím iba potvrdil svoju príslušnosť k vtedajšej politike a keby ešte žil, hádam by sa mi aj poďakoval, ospravedlnil, za to, kam sme dospeli. My naivní, politickí primitívi, sme si veľa sľubovali od „nežnej“. Pustili sme sa najmä na stránkach Učiteľských novín do analýzy odborného školstva, urobili sme aj závery pre vypracovanie dokumentov pre reformu školstva. Vznikli hodnotné návrhy, dokonca aj Národný program výchovy a vzdelávania na 15-20 rokov. Žiaľ všetka námaha vyšla znovu a znovu na zmar. Hodnotné dokumenty nenašli pochopenie u žiadnej z doterajších vlád, ani parlamentov. Za minulého režimu sme boli oportunisti, spiatočníci, ktorí nepochopili dobu, boli sme vyškrtnutí z „kádrových rezerv“. Po „nežnej“ vyplávala na povrch špina, naplnili a zreálnili sa múdrosti:
vystriedala totálna blbosť.
A tak by sme mohli pokračovať ďalej, hádam aj do nekonečná, tých múdrostí, ponaučení je nespočetné množstvo, len škoda, že nás myslenie bolí a nikto nás neučil ako tie múdrosti aplikovať v konkrétnom našom živote. Pritom: Múdri ľudia sa učia na chybách iných, iba hlúpi sa učia na vlastných chybách. Podľa toho, akí sme my Slováci ľudia, keď sa nevieme poučiť ani z vlastných chýb? Ako vidieť sme nepoučiteľní, sme presne takí za akých nás považoval už pred viac ako 200 rokmi Jonáš Záborský. Vystihuje nás aj:
História v 4 vetách
Vystihol nás aj:
J e d e n v y s o k ý a m e r i c k ý p o l i t i k o n á s v y h l á s i l :
Máte nádhernú krajinu, ale máte jednu veľkú smolu. Ste všetci proti všetkým. Nie ste schopní sa na ničom dohodnúť, nemáte vlastný názor, disciplínu a sebaúctu.
Vy sa zjednotíte raz za polstoročie, keď vám sem prídu cudzie tanky alebo vyhráte majstrovstvá v hokeji.
Čo sa vám však za ostatných 30 rokov podarilo, to sa nepodarilo ani minulému režimu: úplne ste anulovali úspechy, ktoré ste v minulosti dosiahli.. Dnes ste len skladiskom a lacnou pracovnou silou Európy.
Najhoršie na tom všetkom je, že najviac trpí prostý ľud, ktorý má mať moc vo svojich rukách, ktorý ju iba požičal politikom a tí ju zneužívajú vo svoj prospech. Sú priekupníci s mocou a nenávisťou. Skrývajú sa za politickú korektnosť, pričom: Politická korektnosť je predpis, ako uchopiť kus hovna za čistý koniec. (Harry S. Truman). Okrem toho politici sú ešte aj zlodeji, ktorých charakterizoval:
Voltaire – Nadčasový výrok
Ďalší veľký rozdiel (nikdy posledný) medzi nimi je ten, že bežný zlodej je obvykle políciou stíhaný, za tým čo politický zlodej je obyčajne políciou chránený.
Je asi zbytočné plakať nad rozliatym mliekom, aj nad neuskutočniteľným. Žijeme aj v šialenej dobe, v dobe koronavírusu, chaosu, jednoducho, keď obyčajný smrteľník nevie čomu má veriť, ako sa správať, ako žiť. Bolo by na čase, aby sa hlavne politici zamysleli nad svojimi „činmi“ a začali sa riadiť aspoň našim slovenským porekadlom: Javorové koryto, dubové bahry, keď ma nechceš pomilovať, tak ma nerozbabri. Nezneužívať „demokratické“ voľby podľa „návodu“ Janka Jesenského. Pán Boh dal Slovensku krásnu zem, krásne hory, lesy, rieky, jaskyne, skromný, húževnatý, pracovitý, pohostinný, trpezlivý ľud a iným krajinám aj zemetrasenia, sopky, cyklóny, hurikány, záplavy, cunami. Neboli s tým spokojní a pýtali sa, čím si to Slováci zaslúžili. Pán Boh sa iba usmial a povedal, ja im dávam politikov a politiku. Preto práve politici by sa mali nad svojou politikou zamyslieť a mali by už konečne začať riešiť problémy, nie banality a k tomu ešte nie podľa vzoru amerických inštitúcií ale japonských:
Viem, že zmeniť srdcia a duše ľudí – vladárov a ovládaných si vyžaduje čas, je to dlhodobý proces. No som tiež presvedčený, že „koronavírus“ je znamenie, prostriedok radikálnej zmeny, ktorý nás prinúti sa zastaviť, prehodnotiť a zmeniť náš život. Pravdepodobne končí obdobie škriepok, neznášanlivosti, presadzovania vlastných názorov a musí prísť obdobie zmierenia, porozumenia, vzájomných dohôd. Náznaky toho sú už tu, už začíname chápať, že „korónu“ zvládneme iba kolektívnou imunitou a tak isto aj problémy vyriešiť kolektívnou múdrosťou. Podľa môjho názoru budeme ju potrebovať v najbližšom období najmä na:
Čakajú nás ťažké časy zvládnutia koronavírusu a následných problémov zabezpečenia chodu nášho Slovenska. Ak ich chceme z úctou zvládnuť musíme sa zjednotiť. V súčasnej politickej situácii to bude ťažké, no práve ťažkosti vedia ľudí zjednotiť. Tu sa ukáže, čoho sme schopní. Času nám veľa nezostáva. Ak naďalej budú platiť zákonitosti vývoja na Slovensku a rozhodujúce medzníky, roky s 8-ou na konci, tak máme čo robiť, aby do roku 2028 sme všetko stihli. Zaiste si všetci prajeme aby rok 2028 dopadol k spokojnosti nás všetkých, veď to bude takmer 40 rokov po „nežnej“ a 80 rokov po Februárových udalostiach. Vyskúšali sme si, počas nich, orientácie na Východ aj Západ, zaiste do roku2028 zvážime plusy aj mínusy, konečne si budeme pánmi na Slovensku a dočkáme sa aj naozajstnej vlády.
Po tých všetkých peripetiách, ktoré som vo svojom živote, v minulom režime i v súčasnom prežil, bol by som rád, keby som sa toho dožil a nemusel konštatovať na rozlúčku:
4 0 0 r o k o v s t a r é a stále aktuálne