Koronavírus

13. januára 2021, icaky, Nezaradené

Koronavírus

Už dávno som si dal záväzok, že sa nebudem vyjadrovať, najmä k veciam verejným, pretože je to úplne zbytočne. Aj tak sa nič nezmení. Takto to bolo po „normalizácii“, „nežnej, tak to bolo, je a pravdepodobne ešte dlho bude. No teraz prišiel koronavírus, všetko sa zmenilo, zrušil zmenil som aj ja svoj záväzok.

V minulom režime sme boli spiatočníci, oportunisti, neperspektívne „kádre“. Nič, čo malo hlavu, pätu, čo mohlo smer vývoja školstva, poľnohospodárstva na Slovensku zmeniť, žiaľ neprešlo. A tak sme sa dožili doby, že:

Vzhľadom na súčasnú situáciu vo svete, hlavne v ekonomickej oblasti, hospodárstve, obchode, klímy, spojenia Slovenska s okolitým svetom  „pupočnou šnúrou“, napredovať nemôžme a preto na “pomoc“ prišla pandémia vírusu Covid 19. Osobne som presvedčený, že koróna neprišla ako dôsledok, ale ako prostriedok radikálnej zmeny, podobne ako prichádza každá iná choroba, ktorá má človeka zastaviť, aby prehodnotil a zmenil svoj život. Je už ozaj na čase skoncovať s vojnami, ktoré tu „panovali“ 2000 rokov, ako „základu ekonomiky agresora a vytváraniu nového „Svetového rádu“.  A kto je agresor?

Záleží to len a len na ľuďoch, ako využijú tento prostriedok zmeny, či prehodnotia súčasný, zaužívaný spôsob života, alebo sa aspoň pokúsia ho zmeniť, alebo zostanú pri starom spôsobe života. Na začiatok tejto zmeny to nevyzerá. Do určitej miery je to aj dôsledok nášho života, klimatických zmien a hlavne rozdelenia sveta na „neľudí“ (1 %) obyvateľstva , ktorí chcú ovládať tento svet a vlastnia   99 % „majetku sveta“. To by nebolo ani také strašné, keby títo neľudia nemali svojich  „sluhov“ „lokajov“ po celom svete, ktorí sú hlavnou silou „mútenia vody“ a zneužitia „koronavírusu“ na zmenu myslenia, prehodnotenia zmyslu a spôsobu života. Koronavírus už od čias prvých informácii, vzbudzoval veľkú pozornosť. Prvé nejasné informácie o jeho výskyte v Amerike, či Číne, potom vojenské športové hry vo Wu-hane, nesignalizovali, že sa tak rýchlo rozšíri do celého sveta. Netrvalo dlho, prišiel sever Talianska, Južná Kórea, Španielsko, atď. Zanedlho už sme sa na jeho rozšírenie začali pripravovať aj my na Slovensku. Zaujímavosťou jeho rýchleho šírenia boli aj testy, na jeho diagnostiku, ktoré boli k dispozícii pomaly skôr ako samotný vírus. A práve testy od začiatku jeho šírenia robili a robia najväčšie problémy jeho zvládnutia. U nás na Slovensku boj s vírusom skomplikovali aj parlamentné voľby, koncom februára 2020. Politické pomery sa zmenili, vymenila sa vláda, parlament. Výmenu by sa to dalo charakterizovať aj ako:

Namiesto nadviazania spolupráce, so všeobecnými, obvodnými lekármi, pokračovaní  v dobre načatom boji s vírusom, spoločného postupu starej a novej vlády, pokračovali iba škriepky, obviňovania, výhovorky. Namiesto spoločného plánu boja s epidémiou, spolu s lekármi, vedeckou obcou, samosprávami, nová vláda si zvolila svoj „celoplošný“ systém, založený na pochybných testoch, ktoré pôvodne mali skončiť v Dunaji. „Atómová bomba“ nezabíjala hneď iba rozdelila ľudí na pozitívnych a negatívnych. Príznaky ochorenia, ostali bokom, nikoho nezaujímali a dokonca ani podrobnejšia evidencia testovaných na odberných miestach. Testovaný „mal možnosť“ si „hneď“ overiť „hodnovernosť testu“, na rôznych odberových miestach a boli  prípady, že ľudia mali pozitívny aj negatívny test, mohli si vybrať. Papierová evidencia sa hneď po testovaní zbalila a „neoveriteľné „numerá“ sa do dnes zneužívajú, pri obhajovaní prospešnosti plošného testovania  – „všelieku“ so „zubatou“. Druhý závažným nedostatkom testovania bola a je chybovosť testov, princípu ich vzniku, vyhotovovania a poslaniu kde sa mali využívať. Počiatočné zmätky testovania, štátnych, či domácich karantén, zmätky na hraniciach, zavedenie plošného testovania, nedorozumenia medzi lekármi, politikmi a vládou, ktoré pretrvávajú do súčasnosti, doviedli  až k neúnosnému súčasnému stavu. Jednoducho máme v tom zmätok, nevieme ani nemôžeme vedieť koľko máme celkovo otestovaných, koľko máme pozitívnych, koľko negatívnych a hlavne koľko falošne pozitívnych, či falošne negatívnych. Veď antigénové testy vykazujú vysokú mieru falošných negatívnych výsledkov (až 20 %). Okrem toho test má význam používať len u chorých osôb, s klinickými príznakmi, na odlíšenie Covid 19 od bežných sezónnych nákaz. Taktiež na antigénový test by mali nadväzovať presné molekulárne testy (PCR) a testy na protilátky. Takto odporúčajú postupovať odborníci, výskum. My však máme asi „lepších“ odborníkov, na riešenie Covidu, ktorí proti jeho šíreniu použili „atómovou bombou“. Einstein sa asi v hrobe obracia, celý svoj život ho trápilo svedomie, že pomohol zostrojiť atómovú bombu. Teraz by sa mu asi trochu uľavilo, že pomohla epidémiu koronavírusu spomaliť, či dokonca odstrániť. Nič z toho, lebo to nie je pravda. Dokonca epidémia udrela ešte oveľa horšie. A „atómová bomba“ plní svoju funkciu, na čo bola zostrojená a asi preto ju naši vladári chcú znovu a znovu použiť, či minúť testy, neviem. Keby sa vedeli aspoň zamyslieť nad svojimi činmi, príkazmi, či zákazmi, obmedzeniami. Mohli by svoj boj s koronavírusom porovnať napríklad s STK. Ide tu tiež o „celoplošné“ testovanie, dokonca povinné.  Ide tu síce o život a bezpečné fungovanie „iba“ aut, no od toho tiež závisia ľudské životy. Na STK si nemôžu dovoliť falošné pozitívne, či negatívne osvedčenia. Pri testovaní ľudí áno?  A výsledok  je tu, tisícky mŕtvych. Keby aspoň uviedli koľko percent ľudí, ktorí zomreli na korónu, mali aj iné závažné choroby. Čísla by na ľudí nepôsobili tak deprimujúco, nerobili paniku, nenaháňali strach. Alebo je to cieľ, alebo nevieme o tom, že?

Dokonca vyvstáva tu otázka za akým účelom, to „dobrovoľné“ celoplošné testovanie bolo zrealizované, pre koho, keď:

A k tomu sa viaže veľa nezodpovedaných otázok. Kto sa opováži „našu“ vládu ovládať? Prečo neboli akceptované a prijaté ponuky i pomoc samospráv? Prečo to mala na starosti armáda? Ale hlavne, prečo je zdravotníctvo iba sluhom, lokajom, poddaným? Kto dostal nemocnice do takého stavu v akom sú? A čo zdravotný stav doktorov, sestričiek, počet mŕtvych? Ich životy už nikto nenahradí. Dali sa nalákať na peniaze, príplatky ale:

Či predsa aspoň sčasti odpovedajú na otázky múdrosti, alebo 95 poslancov koalície v parlamente:

Koronavírus už zasiahol celý svet, každú rodinu, každého jednotlivca, preniká do našich životov cez média, dotýka sa nás hlavne cez našich najbližších. Epidémia nám pomohla pochopiť, čo je šťastie:

Opraviť, vyhodiť, kúpiť áno, ale navštíviť svojich najbližších, uistiť sa, poradovať zo života medzi sebou navzájom, to už nie. Naša myseľ je neustále udržiavaná v strehu mimoriadnymi správami, tlačovkami (pláčovkami) a zmenami v opatreniach, ktoré nedávajú zmysel. Trpíme nielen zdravotne, ale najmä duševne. Na média, ktoré sú sústavne slúžkou mocných, už máme dávnejšie svoj názor, no stále im ešte naletíme a preto:

Neviem či sa koronavírus vyvinul prirodzene, adaptoval na súčasnú situáciu vo svete, alebo ho niekto vytvoril. Sme zhrození z jeho schopnosti, sily, všestrannosti a celosvetového záberu. Zvláda  rozdielne národy, ich záujmy, nátury, zhyčkanosť, pohodlnosť, zodpovednosť, ohľaduplnosť, imunitu, rasu, farbu pleti, úroveň zdravotníctva, no najmä politickej kultúry a politikov v nej. Vystihol to Mark Twain:

Neviem sa rozhodnúť ani ja, nevyznám už sa v tom, no pravdepodobnejšia realita je tá druhá. Kto sa v toľkých protichodných informáciách môže vyznať, keď už aj v koalícii funguje iba 95 – ka a to tiež iba s pomocou „fólií“ v parlamente. Možno za nedlho to budeme mať jasnejšie keď sa naplní:

Žiaľ, v dnešnom svete, každý podozrieva každého, každý obhajuje „svoju“ pravdu, „každé hrable“ k sebe hrabú, každý len chce dobre „svojmu národu“ a pri tom myslí iba na seba, akoby bol on národ sám.  A tak, som ozaj rád, že koronavírus nás naučí pozerať na svet, na jednotlivé štáty, národy, politikov, z nadhľadu a dokonca prinúti nás  pozitívnemu mysleniu, ktoré hovorí, že keď treba niečo robiť, nerob nič, len sa zamyslí. A to v súčasnosti najviac chýba, my nemyslíme, len robíme a čo je najhoršie, robíme samé unáhlené hlúposti. Asi rozmýšľanie bolí, no v skutočnosti to najviac bolí postihnutých koronavírusom, ich rodiny a predovšetkým za tými, ktorí už nie sú medzi nimi. Nechceme sa zamyslieť nad tým, kde sme urobili chybu, čo sme zanedbali, prečo u nás je to tak a iní dopadli celkom inak.  Namiesto toho aby sa „lídri, či dementi“ poradili, dohodli, zvolili spoločnú obranu, postup, prijímajú urýchlene primitívne prekážky, ktoré koronavírus už pri svojom vzniku vedel prekonať. Možno, že niektoré opatrenia ho trochu pribrzdia v rýchlosti šírenia, no vo väčšine prípadov vyčkáva aby sa „súper“ unavil, vyšťavil a keď sa súper nespamätá, lepšie nepripraví, udrie znova. Na druhej strane nám dáva možnosť, priestor a čas na spamätanie sa v zmysle odkazu Juhokórejčanov, ktorí odkázali Talianom: „Zmeňte sa alebo vymrete“. Áno, aj „naši vládcovia“ aj my, mali by sme sa ozaj zastaviť, porozmýšľať, čo ďalej. Vzhľadom na doterajšie štatistiky počtu ochorení, úmrtí i vyliečení, by bolo rozumné sadnúť za „okrúhly stôl“, zoči voči, vymeniť si doterajšie skúsenosti, názory a nerobiť „plačovku“  až potom, keď „banality“ ostali za zatvorenými dverami a pred kamery nastúpiť spoločne a s jednotným názorom.

Konečne by sme si mali uvedomiť, že najlepšie sa plánuje budúcnosť, keď sa poriadne poohliadneme do zadu. Prejdime si preto pre a proti najmä roky 1948, 1968, 1989, 2008, predstavme si čo nás čaká asi v roku 2028 a čo my od neho očakávame. Veľa nás starších už sa ho asi nedožijeme, ale aj koľkí mladší  sa ho, vzhľadom na šialenosť doby ktorú žijeme a koronavírus, taktiež nedožijú. Ako dlho budeme ešte tolerovať politikom nielen „šafárenie“, podvody ale najmä zmocnenie sa vlády ľudu, ktorú majú od ľudí iba prepožičanú? Kedy ju mienia vrátiť ľudu, zaviesť opravdivú zastupiteľskú parlamentnú demokraciu, ktorá obmedzuje právomoci vlády, odkedy prestanú si z parlamentu robiť slúžku, ktorému by práve vláda mala slúžiť a skladať  účty? Veď to je presne ako v rodine, základu existencie spoločnosti, štátu:

V jednej usporiadanej rodine, keď vznikla hádka, šmahom bola zažehnaná, poznámkou dotknutého:

Po príklady nemusíme nikde chodiť. Máme ich od nepamäti zo starého systému a najmä s každého parlamentu, vlády, po „nežnej“. Samé výhovorky, obviňovania, zbavovania sa zodpovednosti, obhajovania vlastných pochybení, atď., atď. A pritom by stačilo: Otoč to, otočme, otočte to! Pomohlo by aj pozretie sa na veci z druhej strany:

Nesmieme taktiež zabudnúť, že:

Napriek všetkým ťažkostiam , odriekaniu, izolácii, vláda nás stále žiada o pokoru a pritom nás ako je zrejme, z jej vládnutia nás iba balamutí, ale:

Zaiste už je nás veľa, ktorí sme presvedčení, že žijeme  v šialenej dobe i svete, no nestrácame nádej, veď každá doba si nájde i našla svojho vodcu, každá doba niečo priniesla aj odniesla a vývoj veľmi rýchlo napreduje, žiaľ ľudstvo mu nestíha, nie je pripravené na taký rýchly vývoj.  Aj napriek tomu všetkému nesmieme rezignovať, musíme hľadať východiska, ako sa na skoré zmeny pripraviť. Hoci:

musíme sa naučiť či prinútiť myslieť na budúcnosť, lebo:

Politické usporiadania, či „izmy“ sme už vyskúšali všelijaké. Orientácie na svetové strany tiež. Priemysel, poľnohospodárstvo, školstvo, sociálny systém, sociálne istoty nám svet závidel. Stačí sa obzrieť dozadu, urobiť inventúru, čo bolo zlé vyhodiť, čo sa dá opraviť, opraviť, čo sme dokázali a dokážeme vyrobiť, vyrobiť, no a čo nedokážeme vyrobiť kúpiť. Pripravme sa na to, tých 7 rokov, do roku 2028, by nám malo stačiť. Hlavnou prekážkou tu bude naše „ego“, ktoré nie a nie sa spojiť s dušou v jeden celok. Je to jediné východisko ako prestať myslieť ako „ego“ – „ja“ a v spojení s dušou, myslieť ako  „my“. Bude to strastiplná, dlhá cesta, no je to jediné východisko ako prestať myslieť politicky a začať myslieť spoločenský, vytvoriť spoločenskú múdrosť. Možno, že to postupne pochopia aj politici, lebo koronavírus už ich postupne prinútil pre jeho zvládnutie, vytvoriť spoločenskú imunitu, bez ktorej máme všetci dopredu boj prehratý. Víťazom bude koronavírus s nedozernými, drastickými následkami. Dúfajme, že sa to nakoniec do toho roku 2028 predsa len podarí.